11
uto, dec
0 Článkov

Písmo

Rím – nazývaný tiež mesto miest alebo večné mesto, kedysi hlavné mesto Rímskej ríše, pápežského štátu a Talianskeho kráľovstva, dnes hlavné mesto Talianskej republiky. So svojou rozlohou 1287 km² je Rím najrozsiahlejším mestom Európy, s počtom obyvateľov približne 2 870 000 najobývanejším mestom Talianskej republiky a štvrtým najobývanejším mestom Európskej únie.


Rím je jedným z najkrajších a najhistorickejších miest na svete, je sídlom rímsko-katolíckej cirkvi, miestom pôvodu latinského jazyka a srdcom jednej z najvýznamnejších starovekých civilizácií, ktorá zásadne ovplyvnila vývoj celosvetovej spoločnosti, jej kultúry, jazyku, umenia, architektúry, literatúry, filozofie, náboženstva a moderného práva. Rím je jediným mestom, ktoré vo svojej štruktúre ukrýva cudzie štátne územie, tzv. enklávu najmenšieho štátu na svete, Vatikánu. Historické centrum Ríma patrí od roku 1980 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. 

 

História


Staroveký Rím

História Ríma je mimoriadne obsiahla, zároveň však zaujímavá a dôležitá pre celý vývoj ľudstva a spoločnosti. Stručne opísať jeho 3000 ročnú existenciu je prakticky nemožné. Pre lepší prehľad ju rozelíme do niekoľkých častí a budeme sa venovať len tým udalostiam, ktoré najviac ovplyvnili vývoj dejín.
Staroveký Rím je obdobie, v ktorom sa územie Ríma prvý krát začalo osídľovať. Sú tu zahrnuté všetky udalosti od jeho vzniku až po zánik Rímskej ríše v 15. storočí. Zvyčajne býva toto obdobie v rozdelené na štyri základné fázy: osídľovanie, kráľovstvo, republika, cisárstvo. 

Osídľovanie Apeninského polostrova

O tomto období nie je dostupných veľa informácií a často bývajú nepresné. Nakoľko tu ešte nebolo rozvinuté písomníctvo, ich zdrojom sa stali hlavne nájdené vykopávky. 

Fáza osídľovania sa začala okolo roku 4000 p. n. l. a trvala približne do roku 753 p. n. l. Počas nej sa v oblasti Apeninského polostrova začalo vyvíjať poľnohospodárstvo. V úrodných oblastiach vznikali už v r. 4000 p. n. l. malé osady. Ich obyvatelia pravdepodobne chovali dobytok, ovce, kozy a ošípané a pestovali rôzne obilniny. Remeslá boli len vo svojom počiatku. Postupom času sa osady zväčšovali, začali sa budovať obranné stavby a v 9. a 8. st. p. n. l. pod vplyvom Feničanov začali vznikať prvé mestá. Mestské štáty sa na Apeninskom polostrove objavili v období od 800 – 400 p. n. l. 

Kráľovstvo

Podľa povesti založili mesto Rím v roku 753 p. n. l. kráľ Romulus s bratom Remom. Rím sa rozkladal na siedmych pahorkoch na ľavom brehu rieky Tiber. V 7. storočí p. n. l. sa ho zmocnili Etruskovia. V období od jeho vzniku až po rok 510 p. n. l. , kedy boli Etruskovia vyhnaní, bol Rím kráľovstvom, ktorému celkovo vládlo 7 kráľov. 

Republika

Po vyhnaní Etruskov v r. 510 p. n. l. vznikla Rímska republika. Republika mala špecifické inštitúcie a obyvateľstvo sa rozdelilo do niekoľkých vrstiev. Najpočetnenšie boli vrstvy Patríjcov (aristokracia, zvyčajne potomkovia pôvodných obyvateľov – Etruskov, Sabinov a Latinov) a Plebejcov (tzv. “plebs” - potomkovia neskorších prisťahovalcov). Vnútorné nepokoje zapríčinené nerovnosťou ich práv, donútili senát v roku 287 pred Kr. vyhlásiť zrovnoprávnenie oboch vrstiev. V rokoch 493 – 265 pred Kr., prebehlo po bojoch so Samnitmi a s gréckym kráľom Pyrhom ovládnutie Itálie Rímom.  Rím v tomto období dosiahol aj napriek vnútorným nepokojom výnimočne dobrú organizačnú štruktúru.

Po dobytí Apeninského polostrova nasledovalo v rokoch 264 – 133 p. n. l . dobytie Stredomoria. Jeho súčasťou boli tri Púnske vojny proti Kartágu, štyri Macedónske vojny, dobytie Ilýrskeho kráľovstva, dobytie Pádskej nížiny, podmanenie Dalmatíncov a ovládnutie Grécka. 

Hospodárske a politické dôsledky ovládnutia Stredomoria vyvolali v rokoch 132 – 31 p. n. l. sériu občianskych vojen. V r. 60 p. n. l. sa moc rozdelila medzi Pompeia, Crassa a Caesara (tzv. Prvý triumvirát). Potom, ako Parti pri porazení Rimanov pri Karhách zabili Crassa, začala občianska vojna medzi Pompeiom a Caesarom. Z tej vyšiel Caesar v r. 48 p. n. l. ako neobmedzený vládca. Caesar bol v r. 44 p. n. l. zavraždený stúpencami republiky. Jeho smrť mala podľa nich vlasť oslobodiť od diktátorstva a navrátiť jej pravé hodnoty republiky. Caesar vo svojom testamente odkázal celý svoj majetok mladému vnukovi svojej sestry, Gaiovi Octavianovi. 

Po Caesarovej smrti došlo po druhý krát k rozdeleniu moci (tzv. Druhý triumvirát). Tento krát sa o ňu Octavianus musel podeliť s Marcom Antoniom, ktorý bol dlhé roky pravou rukou Caesara. Moc si rozdelili aj s Lepidom, bývalým Caesarovým prívržencom, ktorý stál po boku Antonia v čase občianskych vojen proti Octavianovi. Všetci traja sa zhodli, že je úplným nezmyslom bojovať proti sebe a dať tak priestor skutočným nepriateľom ovládnuť republiku. Mali jediný spoločný cieľ - pomstiť Caesarovu smrť. To sa im spoločne podarilo v roku 42 p. n. l. v bitke pri Filippách na území dnešného Grécka. 

Osobitnú pozornosť si v tejto časti rímskych dejín rozhodne zaslúži najslávnejšia pôvabná egyptská kráľovná, Cleopatra. Tá do hry vstúpila už počas Caesarovej vlády, najskôr ako jeho milenka a neskôr ako matka ich jediného syna. Vďaka svojej moci, inteligencii, dôvtipu a neobyčajnej príťažlivosti si Cleopatra po Caesarovej smrti dokázala získať aj lásku Antonia, ktorý ju v spomínanej bitke pri Filippách požiadal o pomoc. Aj keď mu Cleopatra okamžite vyslala svoju bojovú flotilu, lode sa kvôli nepriaznivému počasiu po niekoľkých dňoch museli vrátiť späť do Egypta. Antonius po svojom víťazstve prišiel do Egypta, aby s Cleopatrou prerokovali práva a postavenie Egypta. Tu sa datuje začiaťok ich vášnivého vzťahu. O niečo neskôr strávil Antonius s Cleopatrov niekoľko rokov v Egypte. Počali spolu tri deti, ktorým Antonius rozdelil niektoré z rímskych území. 

Medzi tým po prehraných bojoch Lepidus vypadol z triumvátu. Octavianus a Antonius tak znova začali súperiť o moc. Octavianus v tom čase vládol západnej časti Rímskej ríše a Antonius vystupoval ako monarcha orientu. Antóniov vzťah s Cleopatrou využil Octavianus ako zámienku na vyvolanie nenávisti ľudu, ktorý uveril, že Antonius svojim spojenectvom s Egyptom zradil Rím. Netrvalo dlho aby ľudom podporovaný Octavianus vypovedal Cleopatre vojnu, čím si definitívne postavil proti sebe aj Antónia. Ich vojsko podľahlo Octáviovmu nátlaku vo finálnej bitke pri Actiu v roku 31 p. n. l., po čom Cleopatra s Antóniom spáchali samovraždu. Egypt bol pripojený k Rímskej ríši. Caesarovho syna dal Octavián zavraždiť aby sa tak mohol stať jediným neobmedzeným vládcom Rímskeho impéria.

Cisárstvo

Svoju pozíciu neobmedzeného vládcu ríše Octavianus legalizoval v roku 27 p. n. l.  Nechal si udeliť čestný titul Augustus, t. j. “vznešený”. Od tejto doby bol nazývaný Caesar Augustus a štátna forma zriadenia Rímskej ríše prešla z republiky na cisárstvo. Postavenie jednotlivých spoločenských tried a ekonomické základy spoločnosti ostali rovnaké, mnohé prvky republikánskeho zriadenia, vrátane senátu, ľudových zhromaždení a mnohých úradov tiež. Práve podľa týchto prvkov delíme obdobie cisárstva na dve základné obdobia, principát (na rozhodovaní sa podieľa aj senát) a dominát (neobmedzená moc panovníka bez existencie republikánskych inštitúcií).

Po Augustovej smrti v roku 14 n. l. sa na rímskom tróne vystriedalo celkovo asi 14 cisárskych dynastií. Po Julsko – Claudiovskej dynastii, Dynastii vojenských cisárov a Dynastii Flaviovcov, zasadla na trón tzv. Dynastia adoptovaných cisárov. Tí neboli dosadení na trón podľa rodovej postupnosti ale na základe výberu vládnuceho cisára. Toto obdobie sa stalo najúspešnejším obdobím rímskeho cisárstva, kde sa za sebou vystriedalo “5 dobrých cisárov”. Počas vlády druhého z nich, cisára Trajána, v r. 98 – 117, zaznamenalo rímske cisárstvo najväčšiu územnú expanziu. Traján je celkovo považovaný za jedného z najlepších rímskych panovníkov. 

V 3. st. n. l. v ríši nastáva kríza. Cisárov volia légie a niektoré provincie sa od impéria snažia odtrhnúť. Senát si neudržal svoj vplyv a ku slovu sa postupne čoraz viac dostáva armáda. Vzniká obdobie dominátu. Vznik dominátu sa spája s vládou cisára Diokleciána. Ten, aby zachránil rozpadajúcu sa ríšu, rozdelil ju na štyri časti a vytvoril tetrarchát – systém štyroch spoluvládcov. Dioklecián nenávistne prenasledoval kresťanstvo a trestal všetkých kresťanov. Za vlády Konštantína, ktorý sa stal jeho následníkom sa však všetko zmenilo. Konštatnín zrovnoprávnil Milánskym ediktom kresťanstvo s inými náboženstvami a vyhlásil Konštantínopol za hlavné mesto cisárstva. Počas vlády Konštantínovho následníka Theodosiusa I., ktorý povýšil kresťanstvo na štátne náboženstvo, sa v r. 395 Rímske impérium rozdelilo na Západorímsku a Východorímsku ríšu. Západorímska ríša s vtedajším hlavným mestom Ravenna podlieha nátlaku barbarských kmeňov a v roku 476 zaniká. Východorímska ríša, neskôr tzv. Byzantská ríša, si napriek neprestávajúcim útokom Peržanov, Germánov, Avarov a Hunov udržiava svoje postavenie a v nastávajúcom období stredoveku sa radí k najvýznamnejším ríšam Európy s nasledovnou existenciou vyše 1000 rokov. 

Rím v stredoveku

Zánik Západorímskej ríše otvára v celosvetových dejinách nové obdobie – stredovek. 

Napriek tomu, že Rím prišiel o funkciu hlavného mesta, naďalej bol uznávaný ako kultúrna a politicky významná metropola. Počet jeho obyvateľstva sa však výrazne znížil z predošlých 1 000 000 obyvateľov (r. 250 n. l.) na necelých 400 000. Veľký vplyv na tieto zmeny mali aj útoky a vyplienenie Ríma Vandalmi zo severnej Afriky r. 455 n. l. a mor, ktorý v meste vypukol v r. 472 n. l. V roku 534 sa obyvateľstvo Ríma odhaduje približne už len na 100 000. 

Po zániku Západorímskej ríše sa vlády zmocnili Ostrogóti. Tí si na území Itálie vytvorili vlastnú ríšu so sídlom v Ravenne. V roku 554 boli však porazení a podrobení Byzantskej ríši. Rím bol počas týchto bojov niekoľko krát obkľúčený, časť mesta bola zničená a väčšina senátorov deportovaná. Tiež zmizli všetky zmienky o západorímskom senáte. Počet obyvateľov v najbližších storočiach nepresiahol 20 000 a najvýznamnejšie antické stavby boli znehodnotené prestavbami, využívané na poľnohospodárstvo alebo slúžili ako kameňolomy. Rím sa dostal po vážnej ekonomickej a politickej kríze 3. storočia na hranicu úpadku. Nová nádej na vzostup sa mu naskytla až v 6. storočí, kedy sa stal hlavným centrom kresťanskej cirkvi. 

Cirkev bola jedinou inštitúciou, ktorá prežila zrútenie politickej moci rímskeho impéria. Po ukrižovaní Krista sa z Palestíny kresťanstvo pomerne rýchlo rozšírilo do Grécka a Itálie, kde získalo už v 3. stor. n. l. masovú obľubu. Kresťanská viera sa tak stala základom kultúrnej a ideovej náplne stredoveku. Prvým pápežom a zakladateľom rímskeho primátu sa stal v r. 440 Lev I. O niečo neskôr položil pápež Gregor I. (590-604) základy svetskej moci pápežov a centralizoval pápežský pozemkový majetok v Ríme. Rím tiež preslávili hrobky apoštolov Pavla a Petra, čo priťahovalo už vtedy do mesta mnoho pútnikov. Cirkevné orgány naberali na sile a čoskoro sa dostali aj k politickej moci. Vďaka donácií niektorých oblastí strednej Itálie od franského kráľa Pipina a podpore jeho armády, sa v roku 756 zrodil na území strednej Itálie prvý pápežský štát s hlavným mestom Rím. Toto obdobie bolo pre Rím znovuzrodením, vyznačovalo sa obnovou starobylých akvaduktov, kostolov, budovaním a obnovou ochranných múrov a tiež výstavbou nových kresťanských bazilík, často ovplyvnených byzantským umením. V tomto období bola postavená aj hrádza na rieke Tiber, ktorá často zaplavovala oblasť medzi mostom Sant'Angelo a svetoznámou Bazilikou Sv. Petra. Silné zemetrasenie v r. 1349 spôsobilo na niektorých stavbách vážne škody. Zrútila sa aj časť kolosea, z ktorého kamene boli použité na pokračovanie vo výstavbe nových kostolov, palácov, nemocníc a iných budov v rozrastajúcom sa Ríme. Najväčší územný prírastok zazanamenal cirkevný štát začiatkom 13. storočia, kedy bol pápežom Inocentom III. zdvojnásobený a obohatený o významné cisárske územia a grófske dedičstvá. 

V 14. stor. sa pápežstvo dostalo pod vplyv francúzskych kráľov, ktorí presťahovali sídlo pápežov do Avignonu. Po návrate pápeža do Ríma došlo k cirkevnému rozkolu.  V 14.15. storočí zaviedli pápeži absolutistický vládny systém s úradníckym a vojenským aparátom a v období renesancie vystupovali ako mecenáši a prizývali na svoje dvory staviteľov, inžinierov, umelcov a vedcov z celého sveta. 

Novodobý Rím

V roku 1527 bol Rím vyplienený nemeckými a španielskymi oddielmi cisára Karla V. V roku 1797 bol obsadený Napoleonom a až v roku 1814 bol cirkevný štát obnovený. V nasledujúcich rokoch sa začal prejavovať prvý pokus o vytvorenie Rímskej republiky. Vyvrcholením tohto počínania bolo v r. 1848 povstanie vedené Garibaldim a Mazzinim. Novovzniknutú republiku však Francúzi čoskoro porazili a až v roku 1861 bolo vyhlásené definitívne zjednotenie Talianska, ku ktorému sa v roku 1870 pripojil aj Rím. V rokoch 1924 - 1943 sa Taliansko stáva fašistickým štátom na čele s ministerským predsedom Benitom Mussolinim. V roku 1929 bol na základe Lateránskych zmlúv Vatikán uznaný za suverénny štát a v roku 1944 bol Rím oslobodený spojencami spod nacistického vplyvu.

Najvyhľadávanejšie mestské pamiatky

Vďaka svojej bohatej histórií večné mesto doslova prekvitá historickými pamiatkami, architektonickými či umeleckými dielami a najrôznejšími atrakciami pre turistov. Najznámejšie a najvyhľadávanejšie z nich sú: Koloseum (Colosseo), Rímske fórum (Foro Romano), Treviho fontána (Fontana di Trevi), Námestie Navona (Piazza Navona), Španielske námestie (Piazza di Spagna), sídlo mestského úradu Campidoglio, Pantheon, Anjelský hrad (Castel Sant'Angelo), Vatikán, podzemné pohrebiská – tzv. katakomby, Bocca della veritá a mnoho ďalších. 

Koloseum 

Skutočné meno najznámejšieho rímskeho symbolu, svetoznámeho kolosea, je Anfiteatro Flavio. To dostalo na počesť dynastie Flaviovcov, ktorí ho okolo roku 72 n. l. dali vybudovať ako dar rímskemu ľudu. Rímske koloseum je najväčším amfiteátrom na svete. V období starovekého Ríma dosahovalo celkovú dĺžku 189 metrov, šírku 156 metrov a výšku 52 metrov. Malo približne 80 vstupných brán a kapacitu pre viac ako 50 000 divákov. 

Obrovské priestory arény sa využívali na rôzne spoločenské podujatia, najväčší úspech však dosiahli gladiátorské zápasy. Tie sa v dopoludnajších hodinách odohrávali v podobe súbojov medzi gladiátormi a divokými zvieratami alebo len medzi zvieratami samotnými. V popoludňajších hodinách sa v aréne stretávali proti sebe gladiátori. Počas obeda väčšinou o svoj život s divokými zvieratami v aréne zápasili na smrť odsúdení väzni. Na oslavu otvorenia kolosea boli zorganizované hry, ktoré trvali tri mesiace. Len počas nich prišlo o život približne 2 000 gladiátorov a 9 000 zvierat (levy, medvede, pštrosy, kone). 

Gladiátormi sa nestávali len otroci, väzni alebo vojnoví zajatci, ale tiež dobrovoľníci, ktorí sa mnoho krát topili v dlhoch alebo jednoducho túžili po sláve a dobrodružstve. Všeobecne boli všetci gladiátori považovní za chudákov, ak však niektorý z nich dosiahol v zápasoch úspech, pre ľud sa stal hrdinom, ženy ho zbožňovali a za svoje výkony v aréne dostával vyšší plat ako rímski generáli. Gladiátori, ktorí vchádzali do arény zdravili svojho cisára známym pozdravom “Ave, Caesar, morituri te salutant!” (v preklade “Buď pozdravený Cézar, tí čo idú na smrť ťa zdravia!”). Najslávnejším gladiátorom sa stal Spartacus potom, čo sa postavil na čelo vzbury v jednej z gladiátroských škôl a 3 roky vzdoroval rímskym légiám pred tým, než v poslednej bitke sám zomrel. Posledné gladiátorské zápasy boli v aréne kolosea zaznamenané v roku 437 n. l.

V stredoveku prešla konštrukcia kolosea rôznymi zmenami. Koncom 6. storočí bol v ňom postavený malý kostolík, neskôr bola aréna premenená na cintorín a priestory pod sedadlami prerobené na ubytovne alebo dielne, ktoré sa prenajímali. Dnes môžeme vidieť už len 1/3 z pôvodného amfiteátra, ktorý si napriek dlhému času, nepriaznivým vplyvom prírody a hrubýchľudskýchzásahoch zachoval svoje charakteristické čaro, veľkoleposť a atmosféru.
 

Pantheon

Pantheón je vďaka svojej histórií jeden z najnavštevovanejších katolíckych kostolov na svete. Pôvodná stavba bola postavená na poctu Augusta a jeho adoptívneho otca Caesara okolo roku 25 p. n. l. Pantheón bol zasvätený všetkým rímskym bohom, odkiaľ pochádza aj jeho pôvodom grécky názov – pan = vše-, theios = božský. Meno jeho staviteľa zostalo napriek niekoľkým rekonštrukciám dodnes napísané nad hlavným vchodom, bol ním Luciov syn, Agrippa. 

Najväčšia prestavba Pantheónu bola uskutočnená po zničujúcom požiari v roku 80 n. l. cisárom Hadriánom. V tejto podobe sa stavba zachovala dodnes S nástupom kresťanstva hrozil Pantheónu zánik a v 4. storočí bol definitívne zatvorený. Na kresťanský kostol ho premenil v roku 609 pápež Bonifác IV., čím ho zachránil pred zrúcaním. Zasvätil ho Panne Márií a z podzemných katakomb dal do neho preniesť všetky pozostatky prvých pochovaných kresťanov. 

Návštevnosť a atraktivitu Pantheonu zvyšuje aj viacero náhrobkov významných osobností, ktoré sa v ňom nachádzajú. Okrem slávneho renesančného umelca Raffaela sú tu napríklad pochovaní aj talianski králi Viktor Emanuel II. a Umberto I. 

 

Anjelský hrad

Táto výnimočná kruhová stavba bola pôvodne známa ako Hadiránovo mauzóleum. V jej hrobke sú pochovaní rímski cisári, ktorí sa trónu zmocnili do roku 212 n. l. a tiež samotný Hadrián, ktorý dal v 2. stor. n. l. hrad vybudovať. 

V 6. storočí sa pred mauzóleom pápežovi Gregorovi I. Veľkému zjavil archanjel Michael, ktorý na znak končiacej morovej epidémie zasunul svoj meč späť do pošvy. Odtiaľ pochádza jeho súčasný názov a na žiadosť Gregora I. Veľkého dodnes stojí na jeho vrchole socha anjela. Istý čas slúžil hrad ako pápežská pevnosť, v stredoveku sa však z neho stala väznica, v ktorej bol väznený aj známy filozof Giordano Bruno. Od roku 1901 sa tu nachádza národné múzeum venované historií Ríma a samotnému hradu. K budove vedie staroveký most s názvom Ponte Sant'Angelo, ktorý prepája historické centrum Ríma s Vatikánom. 

                                                                                                   

Vatikán 

Vatikán je najmenší nezávislí štát svet. Je to cirkevná monarchia na čele s pápežom, nachádzajúci sa v srdci Ríma, ktorý je zároveň administratívnym a duchovným centrom rímsko-katolíckej cirkvi. Jeho celková rozloha je 0,44 km², z čoho viac ako polovicu tvorí vatikánsky park so svojimi záhradami. Vatikán je od roku 1377 hlavným sídlom pápežov. Počet obyvateľov Vatikánu je 994, obyvateľstvo tvoria predovšetkým kňazi a švajčiarska garda poverená ochranou pápeža.

Hlavnú časť príjmov štátu tvoria dary veriacich z celého sveta, zisky z vydávania mincí a poštových známok a z cestovného ruchu. Vatikán vlastní súkromné poštové služby, svoju vlastnú menu, železničnú stanicu a vatikánske rádio. Vďaka výnimočnej kolekcií vzácnych budov a umeleckých diel koncentrovaných na svojom území sa Vatikán v roku 1984 zaslúžene zapísal do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. 

Čo vidieť vo Vatikáne 

V srdci Vatikánu sa nachádza Bazilika Sv. Petra (Basilica di San Pietro), ktorá je najväčšou, najslávnejšou a najnavštevovanejšou náboženskou stavbou sveta. Prvý chrám tu bol postavený v prvej polovici 4. storočia, na povel cisára Konštantína Veľkého, s úmyslom uctiť si pamiatku apoštola Petra. Ten tu bol popravený a pochovaný počas prenasledovania kresťanov za vlády cisára Nera v prvom storočí nášho letopočtu. Zásluhy za finálnu podobu baziliky sa pripisujú umelcom Michelangelovi, Madernovi a Berninimu a dokončená bola v 17. storočí spolu s Námestím Sv. Petra (Piazza San Pietro), ktoré ju obklopuje. 

Žiadny z turistov si pri návšteve Vatikánu určite nenechá ujsť ani skvost v podobe Sixtínskej kaplnky, ktorá tvorí súčasť Apoštolského paláca a prehliadkovej expozície Vatikánskych múzeí – jedného z najväčších komplexov umeleckých zbierok na svete, tvoreného viacerými vatikánskymi palácmi. Sixtínska kaplnka bola postavená v 15. storočí, pôvodne ako pápežova súkromná kaplnka. Preslávila sa predovšetkým svojou freskovou výzdobou stien a stropu, ktoré sú dielami najvýznamnejších talianskych renesančných umelcov. 


 
Diskutovať
Diskusia (0 komentárov).

Najčítanešie

Najnovšie v diskusii

  • Žiadne príspevky na zobrazenie