11
uto, dec
0 Článkov

Písmo

Svetoznáme impozantné mesto Benátky, tal. Venezia, sa nachádza na severo-východe Talianska a s počtom obyvateľov cca 260 000 zastáva pozíciu hlavného mesta regiónu Veneto.  Benátky sa výrazne odlišujú od ostatných miest hlavne územím, na ktorom sa rozprestierajú.  Tvorí ho totiž okrem pevniny aj ostrovná časť skladajúca sa z mnohopočetného Benátskeho súostrovia.  Benátky sú pre svoju jedinečnú charakteristiku, bohatú históriu a kutúrny potenciál, všeobecne považované za jedno z najkraších miest na svete a spolu s Benátskou lagúnou boli v roku 1987 zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

 

 

Geografia teritória a podnebie

Benátky sa rozkladajú na pobreží a na ostrovoch Benátskej lagúny, ktorá je na severe Jadranského mora prepojená kanálom Giudecca s Benástkym zálivom. Lagúna zaberá približne 550 km², z čoho ostrovy tvoria len 8%. 

Benátky sa z geografického hľadiska rozdeľujú na tri hlavné časti. Sú nimi historické centrum, ktoré leží na jednom z ostrovov lagúny, ostatné benátske ostrovy a priemyselná zóna ležiaca na pobreží. Keďže tvorí Benátska lagúna časť uzatvoreného zálivu, dochádza tu počas prechodných ročných období k silným prílivom, s ktorými výrazne stúpa vodná hladina vo vnútri lagúny. Toto pravidelné zvyšovanie hladiny vody nazývané “Acqua alta” zasahuje Benátky v priemere 54 dní do roka, počas ktorých sa hladina zvyšuje až o neuveriteľných 90 – 150 cm.  V týchto dňoch býva veľká časť historického centra zaplavená a dochádza ku škodám na kultúrnom dedičstve mesta.



Opačný prírodný fenomén, s ktorým sa môžeme v Benátkach stretnúť je znižovanie vodnej hladiny, kvôli ktorému sa plytšie kanály v meste stávajú pre plavidlá na niekoľko dní nepriechodnými. 

Podnebie je tu mierne a počasie najviac záleží od prúdenia vzduchu. S južným vetrom prichádza subtropický vplyv stredozemného mora a zo severu prúdi k Benátkam kontinentálny vzduch miernych šírok. Najväčšie množstvo zrážok Benátky zaznamenávajú na jar a na jeseň. Zriedkavé nie je ani sneženie, sneh sa však pri stretnutí so zemským povrchom väčšinou okamžite topí. Napriek tomu sú v zimnom období často prítomné nočné mrazy a pri tuhších zimách mrznú aj vody vnútorných častí mesta. Vysoká vlhkosť spôsobuje v zimných mesiacoch hmly a v lete býva v meste nepríjemné dusno. V letnom období sú tiež bežné silné búrky a tornáda, ktoré po sebe zanechávajú veľké materiálne škody a obete na ľudských životoch.

 

Ostrovná časť Benátok

Ostrovnú časť Benátok tvorí 121 malých ostrovov. V minulosti sa názvom Benátky označovalo len historické centrum ležiace na jednom z najväčších ostrovov. Dnes tento názov zahŕňa aj ostrovy Malamocco, Pellestrina, Murano e Burano. Preto sa v súčasnosti ostrovná časť Benátok oficiálne v taliančine nazýva Venezia - Murano – Burano. Rozdeľuje sa do šiestich mestských štvrtí (San Marco, Castello, Dorsoduro, San Polo, Santa Croce, Cannaregio), ku ktorým sa časom pridali aj Santa Elena a Lido.

Dodnes existuje pre cestnú a železničnú dopravu iba jedna prístupová cesta do ostrovnej časti Benátok. Je to cesta po moste zvanom Ponte della Libertá, ktorý prepája pevninu s historickým centrom Benátok už od roku 1846. Ponte della Libertá bol v dobe svojej konštrukcie so svojimi 3850 metrami najdlhším mostom na svete. V súčasnosti po ňom vedú štyri železničné trate a dva jazdné pruhy v oboch smeroch. Pozĺž nich sú vybudované chodníky pre chodcov a cyklotrasa. 

V historickom centre sa celkovo nachádza 354 mostov postavených ponad 177 kanálov. Do 15. storočia bola väčšina mostov nad kanálmi postavená v rovnakej výške so zemou. Po centre sa tak dalo jazdiť aj na koňoch. Konštrukcia mostov sa však pri rozvoji vodnej dopravy na kanáloch musela zmeniť a všetky mosty boli postupne zdvihnuté schodami do výšky, ktorá umožňovala prechod lodiam popod ne. Od tejto doby bol vstup do mesta na koni považovaný za nebezpečný a neskôr úplne zakázaný. Výstavba nových a rekonštrukcia starých mostov pokračovala až do 19. storočia. Mnoho z nich sa stalo v stredoveku protagonistom bizardných príbehov a zapísalo sa tak do histórie. Najznámejší z nich je napríklad Ponte dei sospiri (“Most vzdychov” – prechod, po ktorom odsúdení po odznení rozsudku prechádzali z dóžovho palácu do mestskej väznice), Ponte dei pugni (“Most pästí” – most, ktorý bol centrom pouličných bitiek), či Ponte delle tette (“Most poprsia” – prostitútky žijúce v domoch nad mostom každý večer z okna ukazovali svoje poprsie mužom prechádzajúcim cez most, aby ich zvábili). 

Najznámejší z benátskych kanálov sa nazýva Canal Grande. Ten rozdeľuje v tvare písmena S mesto na dve hlavné časti, ktoré sú medzi sebou prepojené mostami len na 4 miestach. Prvý most nad Canal Grande sa nazýva Ponte della Costituzione (nazývaný tiež Ponte di Calatrava). Je dlhý 81 metrov a postavený zo skla a ocele. Slávnostne ho Benátčania otvorili v roku 2008 aby prepojili námestie pred hlavným železničným nádražím s námestím Piazzale Roma – hlavným bodom výmeny cestnej dopravy za námornú. Druhý most, ktorým možeme prekročiť Canal Grande bol verejnosti sprístupnený v roku 1934 a nachádza sa priamo pred železničnou stanicou. Odtiaľ pochádza aj jeho názov Ponte della Stazione, známy tiež ako Ponte degli Scalzi. Ďalším z hlavných mostov, ktoré prepájajú brehy kanálu Grande je známy historický most Ponte Rialto. Bol postavený v roku 1588 a vďaka svojej histórií a autentickosti sa stal sa jednou z najznámejších turistických atrakcií Benátok. Ponte Rialto bol až do roku 1854, kedy bol sprístupnený drevený most Ponte dell'Accademia, jediným mostom nad Canal Grande. 

Druhým najdôležitejším benátskym kanálom je Canale della Giudecca. Ten obmýva južné brehy historického centra, spája lagúnu s Jadranským morom a oddeľuje mesto od ostrovu Giudecca. Čo sa týka lodnej dopravy, Canale della Giudecca je najvyťaženejší benátsky kanál a plavia sa po ňom všetky druhy plavidiel, vrátane veľkých výletných lodí a trajektov. Práve tento fakt je zdrojom neustálych konfliktov o udržateľnom rozvoji Benátok a ochrane prírodného a kultúrneho dedičstva, ktoré plavidlá svojou prítomnosťou vo vnútri lagúny ohrozujú.

Neodmysliteľnou charakteristikou Benátok sú aj tradičné gondoly, plavidlá prispôsobené na prepravu osôb a nákladu popod nízke mosty úzkych mestkých kanálov. Gondola je asi 10-metrová drevená loď s plochým dnom, riadená a poháňaná gondolierom jedným dlhým veslom. Ich normálna kapacita je 2 – 8 osôb, je však možné nájsť aj väčšie gondoly.


                                         
  
                                                    



Najstaršie zmienky o gondolách pochádzajú z 15. storočia a od 16. storočia majú gondoly predpísanú čiernu farbu. Do 20. storočia boli na benástkych kanáloch jediným dopravným prostriedkom a premávku v meste vtedy tvorilo asi 10 000 gondol. Dnes sa ich počet približuje k 400 a slúžia hlavne ako turistická atrakcia.



Práca gondoliera je v Benátkach považovaná za jedno z najlepších povolaní s vysokými zárobkami. V minulosti bola licencia na vedenie gondoly dedičná, dnes je okrem “rodinnej predispozície” potrebné aj konkrétne vzdelanie, znalosť aspoň dvoch cudzích jazykov a histórie a niekoľko mesačná prax po boku skúseného gondoliera. V minulosti mohli toto povolanie vykonávať len muži, od roku 2009 majú však oficiálne Benátky aj svoju prvú gondolierku. Okrem gondol po kanáloch premávajú rôzne druhy plavidiel, či už rybárske loďky, súkromné motorové člny alebo väčšie lode využívané ako prostriedky hromadnej dopravy. Dostupná je aj vodná taxi služba. 

Najväčšie a najznámejšie benátske námestie sa nazýva Piazza San Marco - Námestie svätého Marka. Svojou krásou a eleganciou je známe po celom svete a je najvyhľadávanejším bodom Benátok. Je dlhé 170 metrov a sú na ňom sústredené najvýznamnejšie stavby mesta ako známa Basilika svätého Marka, Dóžov palác, Zvonica svätého Marka, Hodinová veža a dvojica charakteristických benátskych stĺpov na samostatnom malom námestí, ktoré vytvrájú s výhľadom na kanál Giudecca a ostrov San Giorgio Maggiore nezabudnuteľnú atmosféru.



Pôvodne vzniklo námestie v 9. storočí ako malé priestranstvo pred Bazilikou. Jeho súčasná podoba sa zrodila až v 16. storočí. Priestor medzi dvomi stĺpami vtedy slúžilo ako verjené popravisko. Dominantou námestia je Zvonica svätého Marka.V minulosti mala úlohu majáku a ohlasovacej veže. Málokto vie, že dnešná zvonica je len replika tej pôvodnej, ktorá sa v dôsledku dlhodobého odolávania bleskom, požiarom a zemetrasení  v roku 1902 zrútila. Nová veža bola postavená na rovnakom mieste, z pôvodného materiálu a s použitím jediného zvona, ktorý pri páde veže nebol zničený. 

Historické centrum je trvalo alebo len v čase turistickej sezóny obývané najmä miestnymi umelcami a remeselníkmi.  Mladí ľudia sa kvôli vysokým cenám nevyhovujúceho bývania a pracovným možnostiam sťahujú preč do moderných miest a obyvateľstvo Benátok starne. Ekonomika ostrovnej časti je založená na turizme a z malej časti na výrobe muránskeho skla. V uliciach historického centra tak väčšinou zostali len obchody, reštaurácie a kaviarne, ktoré živia turisti. Najintenzívnejší tok turistov zaznamenávajú Benátky v jarných mesiacoch a počas obdobia karnevalu.

  

 

Pevninská časť Benátok

Benátska pevnina je územie nachádzajúce sa v severo - východnej časti Apeninského poloostrova spravované mestom Benátky. Žije tu viac ako 181 000 obyvateľov, t. j. viac ako polovica celkového obyvateľstva Benátok. Rozdeľuje sa na štyri menšie mestá. Sú nimi Mestre-Carpenedo, Marghera, Favaro Veneto a Chirignago-Zelarino. Tieto mestá sa tešili najväčšiemu rozmachu v druhom povojnovom období, kedy dochádzalo k hospodárskemu rozvoju západných krajín a v lagúne nebol využiteľný priestor pre výstavbu novej infraštruktúry. Postupne sa sem presťahovala veľká časť pôvodného obyvateľstva benástkych ostrovov, ktorí sa kvôli nevhodným pracovným podmienkam museli života v centre vzdať. Neustále znižovanie dopytu, zvyšovanie cien a problémy s logistikou v centre zapríčinil postupný presun väčšiny aktivít z centra na pevninu. Mnohé služby viazané k produktívnemu obyvateľstvu ako detské jasle, škôlky, nákupné centrá, banky či pošty sa presunuli spolu s nimi. Turisti tiež v súčasnosti preferujú lacnejšie ubytovanie s dostupnými parkoviskami a modernejším vybavením na pevnine. Dá sa tu nájsť mnoho kempingov, hotelov a penziónov všetkých druhov s veľkou kapacitou a výrazne nižšími cenami ako na ostrovoch. Výborné pokrytie hromadnej dopravy medzi centrom a pevninou k tejto tendencii dopomáha a turisti si tak rovnako môžu vychutnávať krásy mesta s výhodným ubytovaním na pobreží lagúny.

 

 

História

História sa v Benátkach začala písať v polovici 5. storočia, kedy sa obyvatelia okolitých pevninských miest ukryli pred barbarskými nájazdami na pustých ostrovoch Benátskej lagúny. Svoje útočisko si našli na piesočnatých ostrovoch Torcello, Jesolo a Malamocco. Vzniklo tu niekoľko dočasných osád, ktoré sa postupne stali trvalými. V roku 697 sa spojili a na čele s dóžom vytvorili nezávislú Benátsku republiku. Bol to prvý krok k politickému a hospodárskemu vzostupu Benátok. Vďaka svojej výhodnej pozícií a námornému charakteru mesto zaznamenalo veľký úspech v obchodovaní s Orientom. To sa neskôr stalo hlavným zdrojom jeho prosperity. V roku 829 boli do Benátok slávnostne privezené relikvie svätého Marka, ktoré boli ulúpené v Alexandrii. Odvtedy je evanjelista Marko patrónom Benátskej republiky a symbolom mesta sa stáva Markov symbol okrídleného leva. 

Najväčší hospodársky rozkvet zaznamenali Benátky v 10. - 11. storocí, počas ich územnej expanzie. Benátky obsadili prakticky všetky ostrovy východného stredomoria, medzi ktorými aj Korfu, Krétu a Cyprus, územie Dalmácie, Istrie, Konštantínopolu a dobili tiež niektoré z balkánskych území. Benátky sa vďaka križiackym výpravám stali námornou a vojenskou veľmocou Jadranského mora. Najvyššiu moc dosiahla republika v 15. storočí, kedy sústredila svoje výboje na talianskej pevnine. V tomto období bolo v meste postavených množstvo významných stavieb v štýle jedinečnej benátskej gotiky a vzniklo mnoho hodnotných umeleckých diel. Benátky boli natoľko silné, že sa obyvatelia nemuseli neobávať prípadných prehier a v meste vládol pokoj a poriadok. V tomto období vznikol aj najvernejší benátsky prívlastok “Serenissima” (“najjasnejšie” resp. “najpokojnejšie”). 

Objavením Ameriky Benátky stratili svoju pozíciu v obchode s Orientom a ich moc bola na počiatku úpadku. V snahe udržať si svoje územie prichádzali zbytočne vo vojnových konfliktoch o veľa síl a po postupnej strate majetkov prišli v roku 1797 aj o svoju samostatnosť a stali sa súčasťou rôznych štátnych celkov. V roku 1866 sa stali definitívne súčasťou Talianskeho kráľovstva.

Benátky sa začali rozrastať do súčasnej podoby v roku 1883, kedy bol k dnešnému hisotrickému centru pripojený ostrov Lido di Venezia vrátane mestečka Malamocco. V roku 1917 sa k Benátkam pripojilo pevninské územie Bottenigo, ktoré dostalo nový názov Marghera. V 20. rokoch 19. storočia zaznamenávajú Benátky svoj najväčší rozrast pripojením miest Murano, Burano, Pallestrina, Chirignago, Zelarino, Mestre a Favaro Veneto. Nakoľko bola kvôli nevhodným prírodným podmienkam a nedostatku priestoru pôvodná štruktúra mesta neschopná udržať sa v silnej konkurencii rastúcich miest, expanzia pevninskej časti bola nevyhnutná a v 20. storočí sa vďaka rastu nových priemyselných odvetví ukázala ako veľký prínos pre ďalší vývoj Benátok. V roku 1933 dochádza k dostavbe cesty pozdĺž jediného želzničného mostu, ktorý doposiaľ prepájal historické centrum mesta s pevninou. 

 

 

Benátsky karneval

Benátky sú mesto plné kultúry a života. V priebehu roka sa tu organizuje niekoľko druhov zaujímavých kutlúrnych podujatí, koncertov, veľtrhov, výstav, festivalov, či iných stretnutí a na programe sú tiež oslavy tradičných a kresťanských sviatkov.  Najväčšej popularite sa však už roky teší tradičný benátsky karneval preslávený po celom svete svojou eleganciou a jedinečnosťou. Počas obdobia karnevalu, do ktorého sa mesto približne na tri týždne ponára počas fašiangového obdobia, sa tu vystriedajú tisícky zvedavých turistov. Karneval je najlepšie obdobie na vychutnanie si autentickej atmosféry a obdivovanie prekrásnych historických maskiek v uličkách mesta, ktoré svojou krásou vyráža dych. 

Je neuveriteľné, že tradície tejto okázalej, bohatej a bezstarostnej slávnosti siahajú až do 11. storočia. Už vtedy býval karneval obdobím zábavy pred nadchádzajúcim štyridsaťdňovým pôstom. Najdôležitejšiu úlohu v ňom zohrávali masky, ktoré boli zárukou anonymity. Zamaskovaní obyvatelia sa  vďaka nim mohli naplno ponoriť do osláv a neviazanej zábavy. Na niekoľko týždňov sa tak každý rok v meste zahladili výrazné sociálne rozdiely a s nimi spojené predsudky a závisť. Obyvatelia sa v prestrojení zabávali celé dni a noci, na každom námestí hrala hudba a tancovalo sa, v divadlách boli na dennom programe predstavenia a organizovali sa spoločné posedenia a bály. Muži sa prezliekali za ženy, ženy za mužov, neexistovali viac žiadne pravidlá a počas karnevalu bolo dovolené všetko od hazardu až po prostitúciu. Dokonca aj mníšky a kňazi využívali príležitosť stať sa počas karnevalu nerozpoznateľnými pri svojich “milostných útekoch”. Aby sa zo spoločnosti úplne vytratili aj posledné rozdiely pohlavia, postavenia, či správania, ľudia sa medzi sebou v týchto dňoch oslovovali povestným pozdravom: “Buongiorno Signora Maschera”, čo v preklade znamená: “Dobrý deň Pani Maska”. Keďže obyvatelia mesta stále častejšie zneužívali skrytú identitu na páchanie trestných činov, Benátska republika bola časom donútená stanoviť pravidlá a prijať zákony a tresty pre tých, ktorí boli pri čine pristihnutí. Ženy bývali z republiky na niekoľko rokov vyhostené a muži išli podľa závažnosti trestného činu do väzenia alebo do vojenskej služby.

Najväčšiu výstrednosť dosiahol karneval v 18. storočí ale s rozvojom priemyslu v nasledujúcom období začal upadať až takmer úplne zanikol. Podľa pôvodného vzoru bol obnovený až v roku 1979 a odvtedy každoročne láka do Benátok státisíce návštevníkov. Napodobeniny klasických masiek z minulosti sú v súčasnosti skutočnými umeleckými dielami. Niet divu, veď už v 13. storočí sa techniky výroby a zdobenia masiek dostali na remeselnícku úroveň a začali fungovať školy na ich výučbu. Dopyt po maskách je dodnes veľmi vysoký, Benátky sú plné malých obchodíkov plných rozprávkovo krásnych masiek a kostýmov dostupných vo všetkých cenových kategóriách. 



Jedným z najznámejších historických prestrojení je maska nazývaná Baúta. Maska, ktorá pokrýva celú tvár, je bielej farby a je špeciálne vyrobená na to, aby vďaka netradičnému tvaru v časti úst, pripomínajúcemu vrch širokého vtáčieho zobáka, zaručila úplnú anonimitu aj pri konzumácií jedla a nápojov. Kostým dopĺňa trojcípy klobúk a dlhý tmavý plášť.




Ďalším typickým preoblečením bola v minulosti maska na tvár v podobe mačky, doplnená stredovekými ženskými šatami a košíkom s malým mačiatkom, nazývaná Gnaga. Do tejto masky sa radi obliekali hlavne muži.



Dodnes je známy aj kostým stredovekých doktorov, ktorí v čase moru nosili na tvárach masky charakteristické predĺženou nosnou časťou vypchatou gázou a liečivými bylinami, ako ochranu pred nákazou od chorých. V súčasnosti je možné nájsť v Benátkach všetky masky od výmyslu sveta. Tie originálne, často ručne vyrobené, však majú najvyššiu hodnotu a masky, ktoré sa vo významných benátskych rodinách dedia roky z generácie na generáciu sa považujú za rodinné bohatstvo. Väčšina obyvateľov prezlečených do klasických masiek sa počas karnevalu “nemo” prechádza po hlavných častiach mesta obdivovaná davmi fotografov a zvedavých turistov. Ich spoločné stretnutia pri večery sú typické pre výklenky dóžovho palácu na hlavnom námestí, kde zároveň prebieha súťaž a vyhodnocovanie najlepších karnevalových preoblečení.  

 

 

Benátske tajomstvá

Ako každé iné stredoveké mesto, aj Benátky v sebe úkrývajú mnohé mysteriózne tajomstvá a legendy. Na niektoré nezodpovedané otázky ohľadom minulosti nikdy nedostaneme odpoveď, existuje však niekoľko zachovalých zdrojov, ktoré nám dôverne priblížili históriu a stredoveký život v Benátkach. Jeden z najzaujímavejších tajomných príbehov, ktorý sa k Benátkam viaže je ten o tzv. “čiernej smrti” a s ňou spojený vznik karantény. Málokto vie, že pôvod slova karanténa pochádza z talianskeho “quarantena”, ktoré je skratkou slovného spojenia “quaranta giorni”. To v našom preklade znamená “štyridsať dní” a práve takto dlhé obdobie museli všetci členovia posádky z lodí smerujúcich do Benátok prežiť na jednom z opustených ostrovov v Benátskej lagúne pred tým, ako vstúpili do mesta. Bola to nutná ochrana pred nákazou moru, ktorý sa ľudovo nazýva čierna smrť. V stredoveku sa morom nakazila a  zomrela polovica vtedajšieho obyvateľstva. Opatrenie karantény nebolo dostačujúce, nakoľko mor do mesta na lodiach prinášali potkany, blchy a ostatné nakazené zvieratá. Medicína bola ešte len vo svojich začiatkoch a obyvatelia mesta sa nevedeli nákaze dostatočne brániť. Benátky postihli v 16. a 17. storočí dve veľké epidémie a jediní, čo v tom čase vychádzali do ulíc boli lekári. Tí sa však proti nákaze chránili špeciálnym odevom a pacientov a ich odevu sa dotýkali výhradne drevenou palicou. 

Ďalším z tajomných príbehov hovorí o tzv. “Pánoch noci”. Takto sa v stredoveku oficiálne nazývali ochrancovia nočného pokoja. Každý z nich sa vo vybranej časti mesta staral o bezpečnosť a dodržovanie zákonov. Po prípadnom zatknutí tulákov, zločincov, pašerákov, neplatičov daní či pouličných tanečníkov, sa nad ránom Páni noci stretávali v jednej zo siení dóžovho paláca – v mučiacej miestnosti. Tam nad hriešnikmi, často za pomoci drastických metód, vydávali rozsudok traja sudcovia.

Jeden z neposledných fascinujúcich príbehov o Benátkach je ten o vzniku tradície, podľa ktorej muži každý rok na 25. apríla obdarúvajú svoje milované ženy, matky a dcéry ružami. Legenda o vzniku tejto romantickej tradície pochádza z druhej polovice deviateho storočia, kedy sa dóžova dcéra Mária zamilovala do muža bez šľachtického pôvodu menom Tancredi. Jediný spôsob, ktorým by dóža ich vzťah požehnal, bol odchod Tancrediho do bitky proti Turkom, aby jeho nová povesť vojenského hrdinu a radosť z víťazstva zakryla jeho neurodzený pôvod. Mládenec však padol v boji. Pred tým, ako umrel odtrhol púčik ruže z keru, do ktorého zranený spadol a dal ho svojmu priateľovi Orlandovi, ktorý ho mal doručiť Márii ako najvernejší dôkaz jeho lásky. 25. apríla, deň potom ako Orlando odkaz doručil, Máriu našli mŕtvu vo svojej izbe s Tancrediho púčikom položeným na hrudi. Tento deň sa preto z úcty k Tancredimu a jeho tragickej láske ustálil ako deň prejavu citov k milovaným ženám

Diskutovať
Diskusia (0 komentárov).

Najčítanešie

Najnovšie v diskusii

  • Žiadne príspevky na zobrazenie